Rozhovor s uznávanou výtvarníčkou Gordanou Turuk

Gordana Turuk, uznávaná výtvarníčka a dizajnérka sa narodila v nemeckom Mannheime. Študovala textilné výtvarníctvo na vysokej škole v chorvátskom Zagrebe a neskôr módne návrhárstvo na súkromnej talianskej škole v Callegari. V roku 1999 prišla na Slovensko, kde sa začala venovať práci so sklom. V jej tvorbe sa spája abstraktné s konkrétnym, ozdobné s užitočným. Niekoľko rokov hľadala materiál, ktorý by jej dal voľnosť pri vyjadrovaní vlastných pocitov. V skle sa znovu narodila.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Členovia slovenskej olympijskej i paralympijskej výpravy zložili pred pár dňnami slávnostný sľub u prezidenta SR Andreja Kisku pred ZOH a ZPH 2018 v juhokórejskom Pjongčangu a odovzdali prezidentovi fakľu, ktorou zapálil slovenský olympijský oheň. Súčasťou pochodne, v ktoroj sa oheň zažal, sú tabuľky s menami všetkých slovenských športovcov, ktorý sa postarali o zisk 33 našich olympijských medailí v ére štátnej samostatnosti Slovenska. Autorkou tejto jedinečnej pochodne je známa výtvarníčka Gordana Turuk. Jej diela sú súčasťou mnohých významných udalostí na Slovensku. Vlastní ich kráľovná i pápež.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Akým spôsobom sa u vás prebudila láska k umeniu?

Lásku k umeniu vo mne prebudila moja teta, ktorá tiež maľuje na sklo, aj keď inou technikou. Práve teta ma brávala do svojho ateliéru už od mojich piatich rokov. Už od detstva som bola obklopená umením a smerovala tak k umeleckej tvorbe.

Aké boli vaše začiatky?

Prvýkrát som navštívila Slovensko so svojim, vtedy ešte budúcim manželom, v roku 1997.  Ďalší rok som sa vydala, dokončila školu v Callegari a hneď nato sme sa presťahovali na Slovensko. Mala som 24 rokov. Tak sa začal môj život v tejto krajine. Otehotnela som a v roku 2000 sa narodilo naše prvé dieťa. Bola som vtedy taký živel, doma som nevedela obsedieť, alebo si v kľude užívať tehotenstvo. Náš prvý byt v Bratislave, v ktorom sme bývali, keď som bola tehotná, bol v takom dezolátnom stave, že mi to nedalo, aby sme takto bývali aj po narodení dieťaťa. A tak som v ôsmom mesiaci tehotenstva, s obrovským bruchom J a 25 kg nadváhou presťahovala celý náš byt. Aj keď pán domáci, ktorý nám ten pôvodný byt prenajímal tvrdil môjmu manželovi, že bývame v najlepšom byte v Bratislave. Náš nový byt bola prvá novostavba na Svetlej ulici. Tešila som sa, že tam boli normálne plastové okná, oproti tým starým, dvojitým v starom byte, cez ktoré nám tiekla voda… Aj keď som sa tešila len krátko. Moja rodina má stavebnú firmu, od malička som chodila po stavbách a na tých oknách sa mi niečo nezdalo. Nedýchali. Tí, čo stavali dom ma upokojovali, že je všetko v poriadku, že si mám vybrať pekné záclony na tie okná a o nič iné sa nestarať. Narodil sa syn a po krátkom čase začali plesnivieť steny v mojom krásnom byte. Prišlo na moje podozrenie. Okná boli zle osadené, ešte keď boli steny vlhké. Môj manžel bol neustále na cestách, pochopila som, že to budem musieť vziať do vlastných rúk. A tak som našla naše tretie bývanie v Bratislave. Urobila som si návrh celého bytu, navrhla som si krásnu kuchyňu s veľkými sklami. Inšpirovala som sa v Taliansku. Vedela som, že tam chcem mať murano modrú farbu, veľmi som tú farbu zbožňovala. Ale počúvala som len, ako sa to nedá vytvoriť tak, ako som navrhla. To nebola pre mňa odpoveď. Vrhla som sa do toho sama. Telefonovala, hľadala. Tak som našla prvú pec… Celé zariadenie som si vytvorila sama, vrátane nábytku, všetkých diel, všetko čo som potrebovala. Chcela som, aby náš byt bol dokonalý so všetkými krásnymi „dizajnovkami“, urobený na mieru. To boli moje začiatky. Bola to láska na prvý pohľad, hneď som vedela, že toto je moja cesta. Ako sa hovorí, keď vás nedonúti priestor a čas, tak vás donútia ľudia, alebo príroda, nejaký živel… Jednoducho, keď niečo chcete a máte to vo svojej hlave, vždy sa nájde cesta, keď viete zrealizovať svoje sny. V tej búrke stále vidíte tú cestu a hlavne viete, že existuje.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Kde nachádzate inšpiráciu?

Najväčšie inšpirácie pochádzajú z prírody. Takto presne ako tu sedíme v mojom ateliéri a pozeráme sa na tú čistotu lesa, od ktorého nás delia len sklá.  Čistá energia vody, ktorá tiekla pod týmto ateliérom ešte pred 50-timi rokmi je dodnes zachovaná. Nechcela som bojovať s prírodou, z tohto miesta sa odviezlo nespočetné množstvo ílovej zeme a doviezol sa sem štrk, aby voda mohla odtiecť do úžin a mať svoju prirodzenú cestu. To je jedna z mojich inšpirácií – príroda. Ďalšou je more. Vieme toho veľa o vesmíre, ale tá hlboká voda nie je dodnes prebádaná. Hlbočina toho tak veľa skrýva, doteraz sme ju nepokorili, mám z nej veľký rešpekt. More mi dáva veľa energie, inšpirácie, čerpám z toho ďalšie tri-štyri mesiace. Na prvom mieste som však matkou a potom až výtvarníčkou. Inšpiruje ma každý moment, ktorý trávim s milými ľuďmi okolo mňa. Toľkokrát sa stalo, že sme niekde spolu boli a moje deti ma nechtiac inšpirujú. Nejaký moment s nimi ma posunie oveľa ďalej, akoby som bola teraz niekde a silou mocou chcela niečo vytvoriť a spraviť.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Ako vyzerá váš bežný deň?

Mojim najväčším želaním bolo stať sa matkou. V minulosti mi odborníci tvrdili, že sa tak nikdy nestane. O to s väčšou radosťou a pokorou som prijala túto rolu. Mám dve úžasné deti, synov 17-ročného a 13-ročného, ktorí sú pre mňa najväčšou radosťou na svete. Každý deň sa začína zobúdzaním sa s nimi, raňajkami a potom odchodom do školy. Pred rokom a pol k nám pribudol ďalší člen domácnosti, psík – Wiemarský stavač. Skočí mi ráno do postele a ja neviem, či to bol tank alebo zemetrasenieJ. Starší syn je už samostatný, ja veziem do školy toho mladšieho a už o 8,30 som v ateliéri. To je moja denná rutina – pozerám do pece, čo som vytvorila včera, kontrolujem pec, čo mám rozmaľované, čo sa ešte ide dorezať, aby som poobede mohla ísť maľovať a chystať druhú pec. Medzitým sú to výkresy, vzorky, vzorkovania, alebo sú to jednoducho stretnutia s klientami, ktorí si prišli pozrieť návrhy, chcú ich skonzultovať. Končím okolo piatej, kedy znovu idem pre dieťa do školy. Syn chodí našťastie do školy, kde ho veľmi zamestnávajú. Potom ešte trénuje floorball, takže má veľa povinností. Potom spolu varíme večeru, každý musí niečím prispieť, aby sme ju chutne navaril. Dosť často sa stáva, že večer, keď už deti oddychujú a nepotrebujú moju pozornosť, si odskočím do ateliéru dotiahnuť, čo som nestihla počas dňa.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Podlieha aj tvorba skla módnym trendom?

Určite áno. Dizajn určite podlieha trendom. Koncom až začiatkom každého roka prídu farebnosti udávajúce trendy, dávajú sa nejaké mantinely. Nepoviem, že sú v tom nejaké pravidlá, skôr by som povedala, že zákazníci určujú trendy. Niekedy bolo veľmi obľúbené brúsené sklo a teraz je na ústupe. Ľudia chcú mäkšie línie, chcú si nejakým spôsobom viac užiť to dielo. Chcú mať to sklo ako inštalačný prvok v domácnosti a zároveň preferujú, aby to bol prvok užitočného charakteru. Nielen krásnym dielom, ktoré bude len na pozorovanie, ale bude také praktickejšie. Dnes máme doma veľké množstvo obrovských okien, v minulosti pri menších oknách to boli práve steny, ktoré sme chceli niečím skrášliť. Dnes chceme prírodu pustiť do priestoru. A nakoniec nám zostane jediným priestorom na dizajn kuchynská linka, ktorú by sme chceli spojiť s ostatným priestorom, ktorý si užívame. Pre malý priestor si zákazníci prajú vytvoriť umývadlo na mieru, alebo oddeliť intímnu zónu sprchy od spálne. Aj sklo teda podlieha trendom, ale nie sú tak striktne diktované. Ľudia si dnes starostlivo vyberajú nábytok, kožu, dyhy, kombinujeme to všetko navzájom, spájame. Škály sú teraz veľmi rôznorodé. Vieme si povyberať podlahy a kombinovať ich s veľmi modernými prvkami v interiéri. Dnes je na výber veľa možností.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

^{Zdroj: archív Gordana Turuk} 

Druhú časť rozhovoru s Gordanou Turuk uverejníme čoskoro.

Foto: archív Gordana Turuk