Gordana Turuk, uznávaná výtvarníčka a dizajnérka sa narodila v nemeckom Mannheime. Študovala textilné výtvarníctvo na vysokej škole v chorvátskom Zagrebe a neskôr módne návrhárstvo na súkromnej talianskej škole v Callegari. V roku 1999 prišla na Slovensko, kde sa začala venovať práci so sklom. V jej tvorbe sa spája abstraktné s konkrétnym, ozdobné s užitočným. Niekoľko rokov hľadala materiál, ktorý by jej dal voľnosť pri vyjadrovaní vlastných pocitov. V skle sa znovu narodila.

Pokračovanie rozhovoru:

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Vaše diela dostali do daru významní ľudia z kultúrneho, politického a športového života z celého sveta. Keď dostanete takúto zákazku, kde je adresát známy, aký je proces tvorby?

Je to niekedy úplne jedno. Tvoriaci proces sa u mňa štartuje nejakým podnetom. Keď ide o dar pre nejakú významnú osobnosť, je v tom len jeden rozdiel, a to, že na zhotovenie budem mať málo času. 🙂 Keď k nám prichádza nejaká významná delegácia, tak sa niekedy až tri mesiace rozhoduje, kto dané dielo bude tvoriť, ale na samotnú tvorbu dostaneme napríklad len dva týždne. Vtedy nastupuje ten adrenalín, kedy je potrebné si dobre premyslieť všetky technické záležitosti, parametre, čo som vlastne schopná spraviť za tie dva týždne. Polovicu nápadov okamžite zahodím do koša, lebo je to nerealizovateľné za tak krátky čas. Selektujem, čo viem vytvoriť, aby bol spokojný budúci majiteľ daru, ale zároveň aj ja. Keď som tvorila dielo pre britskú kráľovnú Alžbetu II., alebo teraz pre monackého princa, vedela som, že to musí byť osobný dar. Naštudovala som si informácie o danej osobe, k čomu inklinuje, čo ho fascinuje. Je potrebné, aby som prešla touto fázou prípravy. Potom pristupujem ku kresbe a následne ju realizujem. Buď začnem robiť nejaký odliatok v hline a lukoprene, alebo rovno kreslím na sklo a robím prvé farebné odliatky. Musím sa stotožniť s daným materiálom a farebnosťou, ktorá vyjde z pece. A už potom to je všetko o „naháňaní“ času, aby sme boli všetci spokojní s výsledkom. A nakoniec, vždy treba počúvať srdce, to je veľmi dôležité.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Ak by prišiel niekto za vami s prosbou na zariadenie celého interiéru, vedeli by ste vyhovieť jeho požiadavke?

Nemám problém so žiadnym interiérom. Veľmi ma to baví. Zbožňujem holé steny, stavby, betón… Pre mňa už to je dokonalý priestor. Mám rada, keď sú priestory funkčné. Viem sa pohrať s akýmkoľvek interiérom. O mne je známe, že mám rada liate podlahy, čisté steny betónového vzhľadu a potom to dotváram nejakým šperkom vo vnútri ako sú napríklad platinové umývadlá, alebo nejaké atypické steny, lampy, ktoré sú vsádzané do tých stien. Alebo sklenené stoly, ktoré výzorovo vyzerajú, že by nezniesli nič a kľudne sa za nimi môže najesť aj dvanásť ľudí… Milujem vytvárať interiér do toho posledného detailu vrátane látok, rôznych iných maličkostí, ktoré tvoria ten interiér interiérom.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Vaši zákazníci prídu k vám do ateliéru a vyberú si z hotových diel, alebo skôr uprednostnia dielo na zákazku – podľa ich zadania?

Keď prídu zákazníci do môjho ateliéru majú možnosť vidieť na veľkej ploche veľa rôznych interiérov. Je to pre nich veľmi dobrý štart na inšpiráciu. Doslova sa sem prichádzajú inšpirovať. Vidia tu zariadený celý interiér, ako to v ňom funguje a zistia, že ani po takmer 10 rokoch, od kedy bol tento priestor zariadený, sa na ňom nepodpísal zub času. Utvrdia sa v tom, že sklo má svoju nadčasovú hodnotu. Hocikto kto sem príde, neverí, že tento obraz tu stojí už takmer 10 rokov. Nemením tu nič, lebo na to nemám čas. A je veľmi dôležité, aby ten človek videl, že je to funkčné. Že to všetko spolu funguje. Umývadlo, ktoré sa používa takú dlhú dobu, kuchyňa, kde sa za tie roky navarilo toľko vynikajúceho jedla… Moje sklo má 100 % funkčnosť a zároveň umeleckú hodnotu. Dá dušu akémukoľvek priestoru. Radšej mám diela na zákazku. Zákazník by si nemal odo mňa kúpiť len niečo preto, aby to vlastnil. Veľakrát sa ma aj zákazníci pýtajú, či si majú kúpiť to, čo už je vytvorené. Odporúčam im, aby radšej počkali a máme tak priestor vytvoriť dielo, s ktorým by komunikoval celý interiér. Aby to bolo tak, že to dielo doslova vyrástlo s tým interiérom. Dosť často idem v tomto proti sebe, ale radšej nech počkajú aj tri týždne, ako by mali v dome niečo, čo sa do ich interiéru nehodí. Mnohí sú tým zaskočení, chcú si kúpiť niečo hneď, ale prehováram ich, aby radšej počkali. A keď zákazník uznáva moju tvorbu a kvôli tomu za mnou príde, tak ja tú službu pre neho chcem urobiť. Pozrieť sa na interiér svojim okom, povedať naň svoj názor. Celkovo by to bol zázrak, aby sa zákazníkovi na 100 % hodilo už zhotovené dielo, aj vzhľadom na rozmery a farebnosť. Mňa práve napĺňa tvoriť pre niekoho konkrétneho a potom mať tú spätnú väzbu, či som zákazníkove očakávania naplnila. To je pre mňa to pohladenie duše na konci celého procesu.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Venujete sa aj tvorbe exkluzívnych interiérov hotelov alebo reštauračných zariadení. V čom je táto vaša tvorba odlišná od tvorby jednotlivých diel?

Áno robím rôzne exkluzívne interiéry, som rada, že môžem byť súčasťou aj takýchto veľkých projektov. Posúva ma to do iných rozmerov, lebo spolupráca s architektmi je skvelá. Vedia ísť na hranu vecí, sú úžasní. Teraz sme práve inštalovali osem metrovú stenu, ktorá má dvoje dvere vo výške skoro troch metrov a všetko je to otvárateľné. Jedna strana je garderóba druhá je vchod do obrovského obývačky. Tvorili sme to pol roka, bolo to náročné. V stene sú inštalované aj také obrovské medúzy ako lustre. Celý kus je obojstranný. Dvere zakomponované dovnútra. Spojila sa tu dokonalosť každého kusu.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Máte zákazníkov z rôznych kútov sveta. Aký je vkus Slovákov oproti zahraničným klientom?

Ja to nerozlišujem. Arabský svet sa chce veľmi priblížiť tomu európskemu. My si to ani neuvedomuje, ako sme popredu so všetkými možnosťami, s kultúrou, ktorú máme tu okolo nás v Európe. Slováci sú veľmi vďační a nechajú si poradiť. Ak im poskytnem všetky argumenty, prečo by tento dar bol lepší, presvedčím ich, lebo vidia, že mi na tom záleží rovnako ako im. Že chcem, aby ten obdarovaný mal z toho diela rovnakú radosť, ako ten, čo ten dar kúpil. Slováci sú veľmi prajní, záleží im na dobrých vzťahoch, vedia si dopriať. Keď u mňa vyberajú dielo ako darček pre niekoho, dajú si záležať, aby to bolo originálne, aby to bolo skutočne veľké prekvapenie. To sa mi veľmi páči a nikde inde som to tak necítila.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Dlhoročne sa angažujete v rôznych charitatívnych projektoch…

Veľmi rada som súčasťou charitatívnych projektov. Cieľ všetkých mojich projektov je posunúť sa niekde inde. Chcem, aby sme našim deťom dali viac možností na rozvoj, aby sme im trošku zľahčili tú ich cestu, budúcnosť, osobný rozvoj, podporili ich talent. Ale aj dali možnosti na uzdravenie v nemocniciach. Keby som mohla, ešte viac by som sa angažovala. Je tu toľko „nezaplátaných dier“, toľko oblastí, v ktorých by bola prospešná pomoc. Ja verím, že to čo som urobila, som aj druhým ľuďom ukázala, že môžu tiež podporiť dobrú vec. Sú mnohí, ktorí charitou žijú, pomáhajú oveľa viac. Chcem byť vždy súčasťou projektov, ktoré podporujú napríklad nejaké srdcovo-cievne centrum. Ale sú mnohé ďalšie, ktorým pomáham a bude to vždy moja srdcová záležitosť. Teraz sme tiež kupovali pre hospic auto a namiesto požadovanej sumy, čo bolo nejakých 6-tisíc eur sa nám podarilo vydražiť až 33-tisíc eur. Musím povedať, že za tým projektom boli úžasné ženy a s veľkou radosťou som im pomohla a vždy budem. Keď niekto príde za mnou s dobrou myšlienkou vždy môže s mojou pomocou počítať.

^{Zdroj: archív Gordana Turuk}

Pri toľkých vašich aktivitách – kde čerpáte energiu? Ako oddychujete?

Mojou radosťou je ateliér, ktorý som postavila nie na frekventovanej ulici a tam, kde by to ľuďom vyhovovalo, aby ma mali po ruke. Rozhodla som sa už dávno, že ja budem tvoriť tak ako sa má tvoriť – s čistotou v duši a v čistom prostredí. Preto som môj ateliér postavila v tomto podkarpatskom kúsku lesa. Toto miesto má neuveriteľnú silu a energiu od rána až do noci. Každý kto sem príde a sadne si tu, cíti, akoby sa zastavil čas. Keď nemám už dostatok energie na tomto mieste, odídem na pár dní k Jadranskému moru, sadnúť si a len sa pozerať. Stále hovorím, celý vesmír sme už prešli, už vieme, čo je na Marse, ale neprebádali sme ešte hlbočiny morí a oceánov. Stále sme ich nedobili. Nevieme, čo sa tam ukrýva a mňa práve tá ich tajomnosť, sila a energia neuveriteľne inšpiruje. Stačí mi sedieť na brehu a počúvať len vlny ako sa otĺkajú o steny… Alebo zoberiem svojho psíka von. On sa zvykne v lese rád zatúlať a ja ho potom hľadám aj tri hodiny a tak si prečistím hlavu, že keď prídem spať do ateliéru a zistím, že už tri hodiny meškám, som naštartovaná ako strela. 🙂

Zdroj: Nehnuteľnosti.sk, archív Gordana Turuk